pískam gumu
na začiatku La Gomera, Film rumunského režiséra Cornelieu Porumboiu (už v kinách), protagonista, Christi (Vlad Ivanov), skorumpovaný policajt, mafiánsky informátor prichádza na trajekte do ostrov La Gomera. Čistá obloha, to členité pobrežie, more. Vyzerá to, že raj čaká. Uteká z šedá, smutná, nebezpečná Bukurešť. Prichádza, aby stretol skvelú ženu, Gilda (Catrinel Marlon), a učiť sa gomeranská píšťalka aby mohol pokračovať vo vzťahu so zlými ľuďmi. Netrvá však dlho, kým si uvedomí, že aj keď tam stratený, stále ho sledujú.
„Priťahovala ma myšlienka ukázať to v kontrolovanej spoločnosti v ktorom každý musí hrať svoju úlohu**, veľmi stará forma komunikácie môže ľuďom umožniť uniknúť tejto kontrole”,** vysvetľuje Porumboiu výber miesta a jazyka ako ospravedlnenie pre svoj film.
Príchod na La Gomera.
Rumunský režisér (12:08 východne od Bukurešti) objavil gomerskú píšťalku pred desiatimi rokmi na dovolenke v Saint Jean de Luz so svojou manželkou, baskickou umelkyňou Arantxou Etcheverria. A stal sa posadnutý týmto jazykom vytvoreným kanárskymi domorodcami v 16. storočí. „Práve som dokončil svoj film polícia, prídavné meno o jazyku a o tom, ako sa používa na politické účely. Pískaný jazyk mi pripadal ako možnosť pokračovať v tejto téme, ale inak,“ pokračuje.
Cristi sa prichádza na La Gomeru učiť tento tajný a historický jazyk. Jazyk, ktorý sa vyvinul vedieť komunikovať na veľké vzdialenosti na tomto Kanárskom ostrove s jeho komplikovanou orografiou a eprodukuje cez píšťalky (rôzne v závislosti od uloženia prstov v ústach) zvukovosť iných jazykov.
Z jednej rokliny do druhej, pôvodní obyvatelia sa medzi sebou rozprávali pískaním, akési zvláštne, intonované píšťalky, ktoré najprv to boli preklady z Guanche a potom skončili zo španielčiny (Dnes sa hovorí dokonca po anglicky). V histórii tohto tajného jazyka, ktorý ho však používal na kriminálne účely, sa Porumboiu zakladal na vytvorení svojho osobitného rozprávačského štýlu a inscenácie.
Rokliny La Gomera.
KULTÚRNE DEDIČSTVO
Od roku 2009 je gomeranská píšťalka Nehmotné kultúrne dedičstvo ľudstva UNESCO, uznanie dosiahnuté prácou kanárskej vlády za obnovenie historického a etnografického významu tohto zvláštneho jazyka.
Aj keď pôvodne hovorilo sa to aj v El Hierro alebo na Tenerife, Bolo to v La Gomera, kde sa naďalej používal až do 20. storočia, najmä medzi pastiermi a farmármi. Avšak v polovici minulého storočia následné krízy, opustenie vidieckeho života a rozšírenie telefónu obyvateľstvo, ktoré poznalo jazyk, ktorý sa odovzdávalo z otca na syna, vyhasínalo. Až do deväťdesiatych rokov to bola Správa, ktorá rozhodla o jej vymáhaní a dnes sa to vyučuje na školách zachovať toto kultúrne dedičstvo spojené s jedinečným ostrovom.
Catrinel Marnol a Vlad Ivanov.