Švajčiarsko a lyžovanie v päťdesiatych rokoch.
Ak ste sa dostali až sem bez toho, aby ste to videli Môj mexický Bretzel, bez toho, aby ste čokoľvek vedeli, najlepšie, čo môžete urobiť, je prestať čítať. Choďte si to pozrieť, choďte do kina a vráťte sa sem a čítajte. Potom sa pokúste pochopiť a rozlúštiť všetky tie obrázky, ktoré ste práve videli, sprevádzané slovami denníka. Len zo zvedavosti, pretože po skončení filmu pravdepodobne nebudete potrebovať vedieť viac, ako ste videli a pokúsite sa poskladať kúsky vizuálnej skladačky, ktorú navrhol režisér. To by bol najlepší spôsob, ako si film pozrieť Nuria Giménez Lorang.
Ale ak chcete vedieť viac, pred alebo po zhliadnutí Môjho mexického bretzelu, je toho oveľa viac, čo by ste mali vedieť. Všetko sa to začalo v roku 2010. V tom roku Nuria Giménez Lorang sprevádzala svoju matku do Zürichu, do domu svojho starého otca, ktorý práve zomrel. Išli sa postarať o jeho veci a v pivnici, ktorú našiel 50 kotúčov 8 a 16 milimetrového filmu. Jeho starý otec ich nikdy nespomenul, nikdy to nepovedal Medzi 40. a 60. rokmi natáčal každú cestu, ktorú so svojou starou mamou podnikli. Neskutočné výlety, o to viac v tých rokoch, uprostred povojnového obdobia. Pásky tam boli uložené 40 rokov a Nuria ich vzala do Barcelony postarať sa o ne, zdigitalizovať ich a začať študovať na milimeter, na sekundu, videla ich znova a znova, presvedčená, že z tých hypnotických záberov niečo vzíde, vo farbe, v pohľade jej starého otca na všetky tie miesta, kam spolu chodili.
Elitná turistika v povojnovom období.
Režisérovi trvalo sedem rokov, kým s týmito obrázkami pracoval a dokončil tento film, My Mexican Bretzel. sedem rokov, v ktorých Vždy mal jasno v tom, čo nechce robiť: konvenčný dokument. Nechcel rozprávať príbeh svojich starých rodičov, pretože by to bolo klamstvo, bolo by to vymýšľanie bez ich priamych slov, ich opisu tých miest, z ich úst vedel, prečo tam išli, kedy, s kým, čo cítil. Potom začal písať. Ako to hovorí, skoro sa zdá, že to bolo automatické písanie. Napísal všetko, čo mu prišlo na um, naznačené kúpeľmi jeho tety v mori, zábery snehu vo Švajčiarsku, lietadlá, lode... Poukázal na veľmi premyslené citáty, ktoré reflektovali na túžby, na samotný príbeh, na život.
V danom momente začal vybrané obrázky, zábery a scény, ktoré sa mu páčili najviac, krížiť nejakými tými slovami a vyklíčilo kúzlo kinematografie. Ak sa dostaneme veľmi technicky, Nuria Giménez Lorang odštartovala z tzv nájdené zábery vytvoriť non-fiction film, ten, ktorý nie je dokumentárny, ani fiktívny.
More je jednou z obľúbených destinácií Barrettovcov.
Obrázky, ktoré vidíme, sú zábery jeho starých rodičov: Frank A. Lorang a Ilsa G. Ringer. Slová, ktoré čítame, sú slová (vymysleného) Vivian Barrettová, jej osobný denník o nej hovorí a Leon, jej manžel, tvorcovia Lovedynu, zázračnej pilulky, ktorá im dala peniaze, úspech a ospravedlnenie pre tie nádherné výlety z Mallorky na Havaj, z Las Vegas do Benátok, z Mont Saint-Michel do New Orleans. „Miesta uprostred ničoho. Miesta bez vnútorností. Stránky, na ktoré ste zabudli, kým ste tam. Stránky, ktoré nedýchajú. Stránky, ktoré sa nehýbu, nezapáchajú, nekrvácajú, nehryzú ani nehovoria. Stránky schopné prejsť cez vás bez toho, aby sa vás dotkli“.
Vivian sa zasa opiera o múdrosť údajného gurua Paravadin Kanvar Kharjappali, postava, ktorú režisér využil na to, aby jej vložil do úst všetky frázy, ktoré by sa u Vivian zdali nanútené, ako napríklad citát, ktorým sa film začína a ktorý nám už dáva tušiť, čo uvidíme ďalej: "Lož je len ďalší spôsob, ako povedať pravdu."
Historické fakty zmiešané s fiktívnymi a skutočnými túžbami.
Ako čerešnička na torte sa rozhodol režisér bez voiceoveru a v celom filme nie je prakticky žiadny okolitý zvuk. Je to kino vo svojej najčistejšej podstate, analógové a takmer primitívne. Len tie magnetické obrazy, úsmev jeho starej mamy a titulky úvah o túžbe, snoch... Frázy, ktoré sa formujú bez toho, aby si to uvedomovali, klasická melodráma, Douglas Sirk alebo Todd Haynes sú prvé mená, ktoré dáva. Prostredníctvom Vivianiných slov a jej obrazu na týchto miestach sa nám odhaľuje život v tých desaťročiach, rola žien a mužov, kto je ten, kto nesie kameru.
Vivian Barrett alebo Ilse G. Ringer.
Môj mexický Bretzel Je to samozrejme a v konečnom dôsledku úvaha o rozprávaní, o kinematografii samotnom, o tých obrazoch, o ktorých veríme, že sú pravdivé, kým nie sú. Alebo ak. "Filmovanie je jednou z najlepších foriem sebaklamu, krásnym prostriedkom na zmiznutie." "Ak natáčaš, nemusíš žiť." "Už neviem, či natáčame to, čo robíme, alebo robíme to, čo robíme, pretože sme to nakrútili."
Leon a Vivian Barrett.